TECHNICKÁ UNIVERZITA V LIBERCI FAKULTA TEXTILNÍ
FÉNIX – ZNOVUZROZENÍ ŽENY
PHONEIX – REBORN OF A WOMAN
LIBEREC 2011 ZUZANA GOMBOŠOVA
POĎAKOVANIE
Ďakujem vám všetkým, bez ktorých by táto práca nebola tým, čím je. A možno ani nebola...
Doc.ak.mal. Emílie Frýdecká, Mgr.art. Dana Pejchalova, MUDr.Eva
Gombošová, Ing.Vladimír Gomboš, Mehmet Heqi Tonx, Prof.Ozlem Suer Alp,
Nilufer Gundogdu, Lukáš Dvořák, Gita Pyrkovská, Mária Sorokačová a všetky
ženy, čo sa so mnou ochotne podelili o svoje poznatky, skúsenosti a životné
príbehy.
ABSTRAKT
Má bakalářská práce je inspirovaná tradičními textiliemi a oděvem z Kurdistanu, oblasti ve východním Turecku, jejich použítí a transformace do moderního kontextu, paralelou mezi tradičním a moderním.
Nové tvary a formy jsem hledala formou volného aranžování, které jsem někdy upravila do střihové konstrukce, nebo je spracovala přímo na figuríně.
Vznikla tak kolekce dámských spoločensko – vycházkových oděvu, které se mezi sebou dají libovolně kombinovat.
ABSTRACT
My thesis is inpired by traditional textiles and clothing of Kurdistan, area in eastern Turkey ,their application and transformation into a modern conception, paralell between the traditional and the modern.
I worked mostly with draping technique on manequine, sometimes I transformed it into a pattern constructions.
Finally, I´ve created a variable woman clothing collection of casual character.
Individual pieces can be combined among each other.
KLÍČOVÁ SLOVA
Tkanina, Turecko, Kurdistan, žena, rekonstrukce, transformace
KEY WORDS
Woven fabric, Turkey, Kurdistan, woman, reconstruction, transformation
OBSAH
1.ÚVOD...6
2.CIEĽ BAKALÁRSKEJ PRÁCE...8
3. TURECKO...9
3.1. HISTÓRIA...10
3.2. TEXTILNÝ A ODEVNÝ PRIEMYSEL...13
3.2.1. TEXTIL V OSMANSKEJ RÍŠI...13
3.2.2. VÝVOJ TEX. A OD. PRIEMYSLU PO ROZPADE OSM. RÍŠE...13
3.3. SÚČASNÁ SITUÁCIA V TEX. A OD. PRIEMYSLE...14
3.3.1. PREDISPOZÍCIE A VÝHODY...14
3.3.2. INŠTITÚCIE A ORGANIZÁCIE...15
3.3.3. EXPORT...15
3.3.4. CHARAKTERISTIKA TURECKÉHO OD. PRIEMYSLU A SITUÁCIA VO VÝVOJI DIZAJNU...16
4. KURDISTAN...19
4.1. KURDSKÁ IDENTITA A SOCIÁLNA FORMÁCIA...19
4.2. CHARAKTERISTIKA ÚZEMIA A OBYVATEĽSTVA...20
4.3. HISTÓRIA...22
4.4. POSTAVENIE A ÚLOHA ŽENY V KURDSKEJ SPOLOČNOSTI...23
5. TRADÍCIA V TEXTILE...25
5.1. LÁTKY A KOBERCE...31
5.2. TRADIČNÉ ODEVY...34
5.3. SÚČASNÁ SITUÁCIA V TEXTILNOM A ODEVNOM PRIEM. ...37
6. TVORBA ODEVNEJ KOLEKCIE...39
7. KOLEKCIA ODEVOV...41
7.1.NÁVRHY...42
7.2.TECHNICKÁ DOKUMENTÁCIA...55
7.3.FOTODOKUMENTÁCIA...73
8. ZÁVER...86
9. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY...87
10.PRÍLOHY...88
1.ÚVOD
Čo je to móda?
Je to systém inštitúcií, ktorý produkuje koncept ako aj fenomén/praktickú časť módy. Je potreba rozlišovať rozdiel medzi pojmami móda a odevy.
Odevné položky musia prejsť procesom transformácie aby mohli byť označené ako móda.
Móda je najčastejšie predstavovaná cez odevy – tzv. surový materiál pre módu.
Slovo móda, anglicky fashion, pochádza z Francúzkeho slova „facon“ , čo znamená spôsob, prevažujúci zvyk...
Móda bola vždy kultúrno-sociálnou záležitosťou. V dnešných časoch sa móda stala hlavným vizuálnym inštrumentom pre vyjadrovanie postojov a pre komunikáciu medzi životnými štýlmi. Móda odráža a ovplyvňuje smer kultúry a tiež projektuje kultúrnu identitu cez rôzne estetické elementy. V minulosti bol systém módy predmetom sociálnych regulácií a sociálnej hierarchie, diktovanej najvyššou spoločnosťou . Tento fenomén triednej diferenciácie bol definovaný ako trickle-down (kvapkajúci ) efekt. Vo feudálnej spoločnosti sa módne mohli obliekať iba členovia vysoko postavenej, aristokratickej vrstvy a zvyšok spoločnosti nosil univerzálny, ľudový odev. Neskôr sa privilégium na módu rozšírilo aj medzi ľudí, ktorí síce aristokratické postavenie nemali, ale zato mali finančné prostriedky. V dnešných časoch je móda demokratická a teda každý bez rozdielu postavenia, pohlavia či finančných prostriedkov má právo vyzerať módne.
Móda nie je vytváraná jedinou osobou, ale každou osobou zahrnutou v procese produkcie módy, a preto ju možno nazvať kolektívnou aktivitou. Je preto zaujímavé sledovať, aké veľké sú rozdiely medzi sociálnym ohodnotením jednotlivých povolaní, ktoré celý tento proces vytvárajú. Byť módnym návrhárom je „in“, zatiaľ čo pracovať ako šička vo fabrike už taký punc v očiach spoločnosti nemá. Pritom jeden bez druhého by sa nezaobišli. Práve takéto kontrasty sú v Turecku veľmi veľké a zjavné.
Forma odevu alebo spôsob jeho nosenia nie je módou, pokiaľ nie je používaný veľkou
skupinou ľudí v spoločnosti. A teda možno povedať, že status „módny“ dodáva odevom extra hodnotu.
Čo je esenciou módy?
Zmena.
Ľudia nasledujú módu, pretože im dáva príležitosť byť niekým lepším, viac akceptovaným druhými, byť videný ako chcú, aby na nich pozerali....Móda sa hrá so spôsobom vnímania. Je to teda prostriedok na to, aby sa človek ukázal, alebo skryl?
Sme to čo nosíme, alebo nosíme to čím sme?
Aj s touto otázkou som sa pri tvorbe kolekcie veľa pohrávala, keďže v nej vytváram takzvaný nový prototyp ženy.
Každá móda odráža charakter danej spoločnosti lepšie ako čokoľvek iné. Je jednou z možností ako poznať históriu, jej vývoj a teda prostriedkom k poznaniu spoločnosti, ľudstva.
Väčšina módnych inštitúcií a teda aj módnych centier sa nachádza v svetových veľkomestách ako Paríž, Londýn, Miláno, New York...Toto sú mestá, ktoré poskytujú všetko potrebné pre vznik módy, trendu a jeho vstúpenia do platnosti.
Istanbul bol dlhý čas odevným strediskom, mal všetko potrebné pre produkciu odevu, na produkciu módy samotnej však nebol sústredený.
V posledných rokoch sa však vracia k svojej tradícii ako módneho strediska, poskytuje svetu nový pohľad na veci a zásobuje ho trendmi s nálepkou : a lá Bysance, alebo „made in
Turkey“...Vytvoril si svoj mikrosvet módy, ktorá preniká aj do zahraničia, organizuje módne podujatia a týždne módy, otvára nové vzdelávacie inštitúcie a popri tom má všetko potrebné na produkciu odevného a textilného produktu, od zdrojov surového materiálu, fabrík na jeho
spracovanie, bohatú tradíciu v krajčírskom remesle, kvalifikovaný a motivovaný personál. Ak ste ešte o módnych kvalitách tejto krajiny nepočuli, v nasledujúcich rokoch určite budete.
Kultúra a tradície Kurdistanu ma oslovili a zaujali po tom, čo som túto oblasť navštívila a spoznala .Videla som krajinu s nádhernými prírodnými scenériami, nedotknutú človekom a hrajúcu farbami v neuveriteľných kombináciách, spoznala ľudí, ktorých pohľad napriek ťažkým životným osudom stále hreje a sú vždy ochotní pomôcť a objavila takmer zabudnuté skvosty tkáčskeho umenia; plody zručných rúk miestnych žien, ktoré si zaslúžia pozornosť okolitého sveta a ich nevyužitie by bolo veľkou stratou kultúrneho dedičstva.
Rozhodla som sa tieto tkaniny bližšie preštudovať a predstaviť ich fenomén v mojej
bakalárskej práci a následne ich využiť pri tvorbe mojej kolekcie venovanej hlavne Kurdským ženám.
2.CIEĽ BAKALÁRSKEJ PRÁCE
Cieľom mojej bakalárskej práce je vytvoriť nositeľnú kolekciu spoločensko –
vychádzkových odevov pre ženy, ktorá by odrážala charakter tradičných odevov Kurdov v nových strihových riešeniach s využitím charakteristiky materiálu.
Cieľom je vytvoriť kolekciu pre mladú, modernú, dynamickú ženu, ktorá má mnoho podôb a nálad, uvedomuje si svoje ženstvo a rešpektuje prostredie okolo seba.
3. TURECKO
Turecko. Dlhým názvom Turecká republika, je euro ázijská krajina, ktorá sa rozprestiera na polostrove Malá Ázia a na časti Balkánskeho polo ostrova. Turecko obmývajú štyri moria a susedí s viacerými krajinami. V európskej časti sú to Bulharsko a Grécko a v ázijskej časti má spoločné hranice s Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom, Iránom, Irakom a Sýriou.
Jej počet obyvateľov dosahuje takmer 80 miliónov, a pozostáva z mnohých etník: Turci, Kurdi, Arméni, Arabi, Gréci....
Na území Turecka sa miesi vyznávanie mnohých náboženstiev, najzastúpenejší je Islam, Kresťanstvo a Židovstvo.
Hlavným mestom sa v roku 1923 spolu s vznikom Turecka ako republiky a sekulárneho štátu stala Ankara, hlavným kultúrnym a ekonomickým centrom však naďalej zostáva Istanbul, mesto s bohatou históriou a viac ako 20 000 000 obyvateľmi, rozprestierajúce sa na dvoch kontinentoch a oplývajúce veľmi špecifickou atmosférou a zvyklosťami tamojších
obyvateľov.
Sama som v tomto meste prežila dva roky, študovala a pracovala tam. Miesto, ktoré je pre milovníkov textilu a módy ako stvorené, s bohatou tradíciou v tomto sektore a hlavne oplývajúce nevyčerpateľnou inšpiráciou.
V tomto meste, kde sú textilu venované nie len uličky, ale dokonca celé štvrte nie je
problémom nájsť akýkoľvek materiál, krajčírov, výšivkárov, obuvníkov, alebo akúkoľvek inú súčasť výrobného procesu.
Úradným jazykom je od roku 1923 turečtina, no vzhľadom na veľký počet príslušníkov národnostných menšín na uliciach často počujete kurdštinu, arabčinu, arménštinu, gréčtinu a mnohé iné jazyky. Ľudia sú veľmi pohostinní a ochotní pomôcť , pohostinnosť totiž patrí medzi jednu zo základných cností dobrého moslima.
Turecký národ nemožno opísať ako národ s jednotnými črtami pre všetkých príslušníkov, keďže je zložený z ľudí z mnohých kultúrnych pozadí. Každá geografická časť má iné zvyky, tradície a kultúru, dokonca aj jazyk. Zatiaľ čo po príchode do Istanbulu či Izmiru by ste až na malé rozdiely takmer nepostrehli, že ste v krajine blízkeho východu, čím viac ďalej na východ sú rozdiely viditeľnejšie a kultúra odlišnejšia a špecifickejšia.
Napriek modernému duchu a vzhľadu miest ako Istanbul, Ankara a Izmir, tradície a nepísané pravidlá sú hlboko zakorenené medzi ľuďmi a teda väčšinu obyvateľstva môžeme považovať za konzervatívnejšiu, skutočný most medzi západom a orientom.
3.1.HISTÓRIA
Archeologické vykopávky dokazujú, že Anatólia bola jedným z prvých zaľudnených oblastí v paleolitickom období. Mesto Catalhoyuk je mnohými archeológmi považované za prvé mesto na svete vôbec. Tuto vznikli prvé ľudské osadenia, obchod, poľnohospodárstvo, remeselníctvo, kráľovstvá a civilizácie.
Najprv sa tu usadili kmene Hittiov, ktoré začali obchodovať s Trójou a Grékmi, po nich prišli na toto územie kmene Prigiánov a na západnej časti sa usadili Lycianov, ktorí pokračovali v obchode s Grékmi v oblasti egejského mora. V tomto období bola kultúra a umenie
ovplyvnené hlavne antickými Grékmi. Čo nezostalo nepovšimnuté vládcami ostatných území.
V roku 547 pnl toto územie napadol Perzský kráľ Cyrus, neskôr kráľ Xerxes a Dárius I.
Kontrola územia pod nadvládou Peržanov trvala do roku 334 pnl, keď sa na svete objavila nová sila v podobe Alexandra Veľkého. Prehnal sa celým územím niekdajšej Perzie až k rieke Indus, až dokiaľ celý dovtedy známy svet nebol jeho domíniom.
Po Grékoch a Alexandrovi Veľkom prišli na toto územie Rimania a s nimi aj kresťanstvo.
Koncom 3. stor. však Rímska ríša začala čeliť vážnym problémom, čo viedlo k vnútornému rozpadu a cisár Dioklecián rozdelil územie ríše na západnú a východnú časť. Diokleciánove reformy viedli k občianskej vojne , z ktorej Konštantín vyšiel ako víťaz. Konštantínopol založil mesto Konštantínopol, tzv. nový Rím východu, a ustanovil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo ríše.
Rímska ríša sa nenávratne rozpadla a východné kráľovstvo vstúpilo do doby prosperity a vzrastu pod názvom Byzantská ríša. Cisár Justinián dal vybudovať legendárnu Ayu Sofiu, a zaviedol rímske právo.
Neskôr ich oslabili časté nezhody a boje s ich večným rivalom Perziou , zanechávajúc
východné časti Anatólie ľahkou korisťou pre expandujúce vojská Arabskej ríše. Arabi dobyli Ankaru v roku 654 a v roku 699 dosiahli Konštantínopol. To znamenalo prínos nových ľudí, nového jazyka, novej kultúry a hlavne nového náboženstva : Islamu.
Počas doby byzantského blednutia, sa nomádski ľudia – Turci, prihnali na toto územie z centrálnej Ázie. Na svojej ceste stretli Arabov a konvertovali na Islam. Bojovní a nepokojní v povahe, Turci získali kontrolu nad upadajúcou ríšou Abbásovcov a vybudovali si tam vlastnú ríšu s centrom v Perzii.
V 12. a 13. stor. sa ich cesty skrížili s bojovníkmi križiackych výprav, ktorí im bránili v dobytí Konštantínopolu.
Seldžucká vláda sa sústredila v centrálnej Anatólii v meste Konya, kde sa rozvíjala kultúra a umenie. Boli to Turci, ktorí svetu predstavili umenie viazaných kobercov. V tomto období vzniklo aj mystické bratstvo filozofie Sufizmu, založené Mevlanou.
Medzitým, Mongolskí potomkovia Džingischána sa prehnali územím Anatólie a porazili seldžuckú armádu. V mongolskom zajatí sa Anatólia rozdelila na mnoho malých samospráv a mongolských vazalstiev.
V roku 1300 turecký kmeňový vládca Osman založil osmanskú dynastiu, ktorá nahradila dovtedy existujúcu vládnucu byzantskú dynastiu. Vzhľadom na úbohý stav územia Anatólie, nebolo problémom toto územie dobyť a zjednotiť. Výbojní a očividne neporaziteľní, Osmania pokračovali vo výbojoch smerom na západ, zakladajúc prvé hlavné mesto ríše – Bursa , a pokračujúc na územie Európy, porážajúc Srbov a Bulharov.
Na Balkáne Osmania narazili na značný počet ľudí kresťanského vierovyznania, a pre ľahkú administráciu a plynulý chod ríše zaviedli systém milétov, v ktorých boli menšinové
komunity oficiálne uznané a bolo im dovolené spravovať si svoje vlastné územie a aféry.
Neskôr Osmania narazili na vojenskú silu Tatárov rútiacich sa cez územie Anatólie a trvalo im niekoľko dekád, kým sa z týchto nájazdov spamätali.
Za vlády sultána Mehmeta I. sa do popredia osmanských záujmov opäť dostala expanzia. Ich armáda dobyla územia Grécka a druhýkrát porazila Srbov na Balkáne.
Jediný kúsok zeme, ktorý zostal pod nadvládou Byzantíncov – Konštantínopol, bol teraz úplne obklopený osmanmi. Po siedmych týždňoch blokády sa mesto vzdalo a 29.5. 1453 padlo pod nadvládu Osmnanskej ríše.
Osmanskí panovníci sa rozhodli pokračovať vo výbojnej politike a založili armádu Janičiarov – konvertovaných kresťanských chlapcov, ktorí boli odmalička trénovaní pre armádu, veľmi motivovaní a veľmi dobre organizovaní.
Začiatkom 16 stor. dobyli aj Meccu a Medinu, vyhlasujúc sa tak za jediných strážcov Islamského náboženstva.
Porážka pri Viedni z roku 1683 je posledným výbojným pokusom v histórii Osmanskej ríše.
Ríša začala upadať sociálne, ekonomicky , vojensky aj vedecky.
Osmanská ríša nebola schopná súťažiť s rýchlym vývojom a industrializáciou Európy, Osmanská ríša nemala žiadne kolónie a ďalším faktorom bol narastajúci význam myšlienok nacionalizmu prichádzajúcich z Európy.
Po celé stáročia na území Osmanskej ríše žili medzi sebou ľudia rôznych etnických skupín v harmónii rozdeľovaní iba svojou náboženskou príslušnosťou do milétov. Avšak po nástupe myšlienok nacionalismu a národného obrodenia si každý z národoch založiť svoj vlastný štát a administratívu. Grécko získalo nezávislosť v roku 1830, Rumunsko v roku 1878 a po nich Čierna Hora, Srbsko a Bosna. Z východnej časti na ríšu tlačilo Rusko.
Osmanskí vládcovia sa snažili o modernizáciu, avšak tá prebehla v malých množstvách a trochu neskoro.
Neskôr prišli na rad Balkánske vojny a z mapy Osmanskej ríše sa pomaly odpojilo Macedónsko a Bulharsko. Osmansky režim, známy z dávnych časov ako obávaný
a rešpektovaný, sa začal pejoratívne nazývať „chorý muž Európy“. Medzitým bolo vytvorené zhromaždenie za Úniu a pokrok ( CUP), známe v Európe pod názvom „mladí Turci“, ktorých sa pokúšali o prevrat a kontrolu nad rozpadajúcou sa ríšou. Počas Prvej Svetovej Vojny si však vybrali nesprávnu stranu, dôsledkom čoho museli čeliť armádam západných a ruských mocí v Trácii, východnej Anatólii, Arabskej ríši, a v Gallipoli. Svoje záujmy si boli schopní ubrániť jedine v bitke pri Gallipoli, a to hlavne zásluhou vedenia brilantného tureckého veliteľa Mustafu Kemala Ataturka. Turci vidia túto obranu svojej vlasti ako zrod národného uvedomenia.
Po skončení I. Svetovej Vojny bolo územie Osmanskej ríše okupované Francúzmi, Talianmi, Grékmi a Arménmi s pomocou Ruska. Sévreská zmluva z roku 1920 definitívne potvrdila rozpad Osmanskej ríše a nechala Turkom len malé územie. Európske mocnosti však
nepočítali s tureckým následným odporom. Na čele tohto hnutia stál Mustafa Kemal Ataturk, ktorý založil národné hnutie v Ankare, ďaleko od opozičných armád a diplomatov.
Medzitým, Grécka neočakávaná sila povstala z mesta Izmir, v snahe uskutočniť svoju myšlienku znovu nastolenia Byzantskej ríše pod vládou Grékov. A to bola práve vhodná zámienka pre Mustafu Kemala na sústredenie tureckej podpory. Gréci utrpeli drvivú porážku pri Dumlupinar a Mustafa Kemal sa stal hrdinom Tureckého národa.
Rodený Macedónec si spomenul na myšlienku „mladých Turkov“ z nedávnej minulosti a pustil sa do vytvorenia moderného tureckého štátu. Zmluvou z Lausanne bola zrušená okupácia európskymi mocnosťami a boli stanovené nové hranice tureckého štátu.
Ataturk robil všetko v snahe zaradiť Turecko medzi moderné európske mocnosti. Zaviedol systém sekulárnej vlády – náboženstva oddeleného od vlády. Jeho formu vlády možno nazvať osvieteným despotizmom, založil mnoho inštitúcií demokracie, avšak nikdy nedovolil nijakú formu konkurencie schopnej opozície.
Jeden z aspektov jeho vízií o štáte, však, mal nenávratné dôsledky na vývoj štátu a to myšlienka, že štát je vyložene Turecký. Povzbudzovanie národnej jednoty malo zmysel keď
berieme do úvahy, že nacionalistické separatistické hnutia dosť rozvrátili chod Osmanskej ríše, avšak kultúrna a národná existencia bola uprená národom ako Kurdom, ktorí dokonca bojovali pred tým po jeho boku.
Tieto nezhody mali nezvratné následky na nasledujúci vývoj štátu a nevyriešili sa dodnes.
Bolo uskutočnených niekoľko výmen obyvateľov medzi Gréckymi kresťanmi žijúcimi na území Turecka a moslimami z Grécka, čo zanechalo chaos a nespokojnosť medzi obyvateľmi a genocída Arménov, ktorú turecká vláda doteraz popiera.
V 20-tych a 30-tych rokoch Turecko prijalo Gregoriánsky kalendár, zreformovali svoju abecedu, a štandartizovali Turecký jazyk, zakázalo sa nosenie tradičných odevov – ako pripomienky osmanskej éry, a nastolilo sa prijatie tureckých mien pre všetkých obyvateľov.
Ataturk zomrel v roku 1938, zanechávajúc za sebou štát, ktorý síce prešiel mnohými reformami, avšak bol vojensky a ekonomicky stále slabý.
Ataturkov nástupca, Ismet Inonu sa úpenlivo snažil vyhnúť vstupu do II. Svetovej vojny, po jej skončení sa medzi Tureckom a USA vytvorili silné kontakty a Turecko sa stalo členom NATO.
Počas 60-tych a 70-tych rokov bol v Turecku zaznamenaný vznik politických strán rôzneho charakteru, od pro Islamistických po fašisticko- nacionalistické a komunistické. Turecko sa čoraz viac opieralo o silu armády a v roku 1973 prezident Bulent Ecevit nariadil okupáciu Cyprusu, následkom čoho bolo rozdelenie ostrova na dve časti : grécku a tureckú.
V 70-tych rokoch bol v Tureckú značný politický a ekonomický chaos, Tureckej vláde sa podarilo opäť nastoliť poriadok za silnej pomoci armády.
V 80-tych rokoch Turecko zaznamenalo nárast a zlepšenie v ekonomike, takisto je toto obdobie však známe pre dve iné aspekty : korupcia a Kurdský separatizmus.
V 90-tych rokov Turecko potvrdilo svoju silnú alianciu s USA, hlavne počas Vojny v Zálive.
Tisícky irackých Kurdov utiekli zo strachu pred Saddamom Husseinov do severovýchodnej Anatólie, čo prinieslo Kurdský problém opäť do pozornosti médií. To však viedlo aj
k zviditeľneniu aktivít Kurdskej politickej strany PKK, ktorá na oplátku dostávala tvrdé reakcie zo strany Tureckej armády, čo priviedlo oblasť juhovýchodného Turecka takmer do stavu občianskej vojny. V roku 1995 voľby vyhrala islamistická strana Refah, ktorá v tureckej vláde uskutočnila tzv. postmoderný prevrat, v ktorom zrušili zákaz na používanie náboženstva v politike.
Koniec 90-tych rokoch sa niesol v snahe o zrekonštruovanie ekonomickej situácie, a to hlavne po zemetraseniach v Izmite, neustála neschopnosť vlády o vyriešenie situácie však viedla k ekonomickému kolapsu v roku 2001, čoho následkom bola obrovská inflácia – 77%.
Systém zahraničných pôžičiek a program záchrany ekonomiky však napomohli dať ekonomickú situáciu viac menej do poriadku.
V roku 2002 sa k moci dostala strana Spravodlivosti a Rozvoja ( AKP) na čele s Recep Erdoganom, ktorej je vyčítané prílišné zaťahovanie náboženstva do politiky, avšak jeho vláda sa ukázala byt prosperujúca a súčasná vláda sa snaží robiť všetko preto, aby dotiahla Turecko do EU.
V roku 2005 bola ekonomika silná na toľko, aby mohla byť zavedená nová mena – Turecká lýra, a ktorá bola v roku 2009 vymenená za Novú Tureckú Lýru.
3.2 TEXTILNÝ A ODEVNÝ PRIEMYSEL 3.2.1.TEXTIL V OSMANSKEJ RÍŠI
Osmanská ríša sa spoliehala hlavne na svoj dobre vyvinutý a rozšírený textilný priemysel ( Generálny sekretariát ITKIB, 2007). Od 16. storočia až po jeho kolaps bol textilný priemysel záležitosťou impéria. Priemysel bol hybnou silou ríšskej ekonómie a sultánsky dvor bol úzko spojený s kontrolou jeho príjmov, okrem toho bol jedným z hlavných centier pre výrobu a distribúciu hodvábu a hodvábnych kaftanov(pre sultánsky dvor) .
Odev bol rezervovaný pre sultána a venovaný ním jeho dvoranom a štátnym príslušníkom symbolizujúc sociálny status, politickú hodnosť a pocty.
Móda na osmanskom dvore mala veľmi silný kultúrny a spoločenský kontext. Tieto róby boli nosené na zrazoch, ceremóniách a dokonca aj na bojisku. Hodvábne róby umožňovali
sprostredkovať ideológiu moci v rámci ríše aj mimo nej, keďže sultán daroval tieto róby aj zahraničným hodnostárom , zvestujúc uznanie ich delegácii.
Takisto, móda bola v časoch osmanskej ríše nie len vecou diplomacie a štátnictva ,ale neposlednom rade záležitosťou kultúrnou.
Až do konca 18 stor. bol veľký dopyt po jemných priadzach, ručne vyrobených nitiach a kožiach, ktoré sa vyvážali z Osmanskej ríše. Hoci tento dopyt na začiatku 19 stor. značne klesol, v druhej polovici storočia export znovu vzrástol, najmä čo sa týka dopytu po surovom hodvábe a orientálnych kobercov. Tieto dva priemysly zamestnávali cca. 10 000 ľudí a v roku 1914 tvorili dve tretiny produkcie kobercov pre európsky a americký trh. Väčšina
zamestnancov boli ženy a dievčatá, dostávajúc minimálny plat.
3.2.2. VÝVOJ TEXTILNÉHO A ODEVNÉHO PRIEMYSLU PO ROZPADE OSMANSKEJ RÍŠE
Základy tureckého textilného priemyslu boli položené v rokoch 1923- 1962 a do roku 1972 získal tento sektor väčšiu silu vďaka dokončeniu prvej etapy plánovaného rozvoja. Dôsledky I. svetovej vojny a vojny za nezávislosť na Turecký priemysel boli fatálne. Takisto strata niekoľkých území po rozpade Osmanskej ríše, ako napríklad Anatólie, odstrihla Turecko od niekoľkých tradičných trhov. Takisto produkcia obilia bola veľmi nedostačujúca, avšak počas rokov 1923 až 26 sa Turecku podarilo zvýšiť produkciu poľnohospodárstva o 87%
a priemysel rástol každým rokom o 9%.
V 30-tych rokoch postihla svet finančná kríza, a Turecko sa pokúsilo túto situáciu vyriešiť stratégiou Etatismu.
Počas 40-tych rokov sa Turecko snažilo vyhnúť konfliktom druhej svetovej vojny a priemysel zaznamenal obdobie stagnácie.
V 70-tych rokoch zaznamenala Turecká ekonomika najväčšiu krízu od dôb rozpadu
Osmanskej ríše, štát nebol schopný vyplácať mzdy a v snahe vyriešiť túto situáciu sa rozhodol vziať si krátkodobé pôžičky od západných štátov.
V roku 1980 voľby vyhral Turgut Ozal, ktorý prišiel s novou ekonomickou stratégiou zameranou hlavne na export. Doba od roku 1982 až 1989 bola svedkom otvárania sa zahraničným trhom.
V 90-tych rokoch, napriek narastaniu konkurencie z Číny a Indie a ostatných rozvojových krajín, Turecko bolo schopné si udržať svoj výkon v odevnom a textilnom exporte a to v dôsledku organizačnej reštrukturalizácie , ktorou priemysel v tom čase prešiel. Úspech
exportu sa spoliehal na prepojenie rôznych organizačných stupňov a vládnych ustanovení, medzinárodných regulácií a podmienok trhu. V 90-tych rokov sa z dôvodu očakávania vstupu do EU podiel výrobnej kapacity textilného priemyslu vzrástol .
3.3.SÚČASNÁ SITUÁCIA V TEXTILNOM A ODEVNOM PRIEMYSLE
Textilný a odevný priemysel patria medzi jeden z najstarších a najdôležitejších sektorov tureckej ekonomiky. Operuje tu viac ako 35 000 firiem, z ktorých 80 patrí k top
priemyselným fabrík Turecka. Väčšina podnikov je strednej veľkosti
Medzi najrozvinutejšie mestá v tomto sektore patria : Izmir, Bursa, Ankara, Denizli, Gaziantep, Kayseri, Tekirdag, Adana a Istanbul.
V rámci ekonomickej kontribúcie, priemysel tvorí 10 % HDP, 40% v priemyselnej produkcii, 30% v manufaktúrnej pracovnej sile a 35% v zárobkoch z exportu ( Generálny sekretariát ITKIB, 2006)
Čo sa týka odevného priemyslu, tvorí 15 % celkového tureckého exportu. Ten má konkurenciu hlavne v krajinách ďalekého východu, Číne, Indii a v poslednom čase
narastajúca kompetencia Egypta, ktorý vie produkovať za nižšie ceny, ale s tureckým know- how. Výhodou oproti krajinám ďalekého východu je aj kontrola akcií, turecké podniky sú väčšinou kryté hotovosťou a nie cennými papiermi, takže zákazník je ochotný zaplatiť viac, ale za správny produkt.
Hrozba veľkej rastúcej konkurencie od rozvojových krajín, spolu s odstránením kvót v rámci textilu a odievania z roku 2005 a takisto nárast vo všetkých sférach lacného importu veľmi hlboko ovplyvnili turecky odevný priemysel , ktorý zabezpečuje živobytie viac ako 2.5 miliónu ľudí v celej krajine.
( Bektal, Radikal gazetesi - Ekonomi, 26.februara 2006)
Turecký parlament v posledných rokoch stavil na požiadavku vytvorenia národnej dizajnovej identity , tým že vyvinul výraznú aktivitu a sformuloval národné stratégie , najznámejšie pod pojmom TURQUALITY® Projekt. Tento projekt podporuje hlavne export, zabezpečuje manažérske poradenstvo, finančnú podporu až do výšky 50 % nákladov, PR, reklamu a marketingové poplatky. Chce vo svete zaviesť zlepšenie imidžu statusu Made in Turkey.
Tieto snahy takisto slúžili na povzbudenie tureckých dizajnérov a k vytvoreniu inštitúcií ako Istanbul Moda Academy, a otvoreniu nových marketingových a manažérskych odborov v rámci módy na univerzitách
Napriek tomu, v októbri 2008 minister zahraničného obchodu ,Tuzmen, vyhlásil, že sektor potrebuje zmeniť svoje obchodné vzťahy a zmeniť prístup k priemyslu.
Ďalej spomenul, že okrem skutočných konkurencie schopných znakov sektoru , musí plánovať budúcnosť a vytvoriť segmenty vysokej kvality sústredením sa na know-how, postavenie umeleckej technológie a excelovanie národných značiek ktoré zdôrazňujú skúsenosti a životné štýly spotrebiteľa.
V snahe dosiahnutia tohto cieľa , značky musia vygenerovať návrhy hodnoty.
V tomto kontexte, okrem podpory zabezpečenej vládnymi organizáciami, priemysel musí použiť všetky dostupné zdroje na to, aby podporil tureckých módnych návrhárov v budovaní módnych domov a značiek , aby Turecko mohlo založiť silné a originálne dizajnové kvality.
3.3.1.PREDISPOZÍCIE A VÝHODY
Turecko Má dostatok nielen industriálneho vybavenia, ale tak isto aj dostatočnú zásobu surového materiálu. K ďalším výhodám patrí geografická proximita ku krajinám EU, rýchla logistika, výhodou nie je nízka cena výroby, ale schopnosť vyrobiť produkt v krátkom čase s vysokou kvalitou. Takisto infraštruktúra, ktorá je veľmi silná ,spočíva v kvalite, zásobovaní, mladom kvalifikovanom personále a zásobe surových materiálov. Podniky majú veľmi dobré komunikačné schopnosti .
3.3.2. INŠTITÚCIE A ORGANIZÁCIE
Asociácia Istanbulu pre export textilu a odevov - ITKIB je zložená z 4 pod asociácií : ITHIB pre textilný priemysel, IHKIB pre odevný priemysel, IDDMIB pre kožiarsky a IHIB pre koberce, zahŕňajúc všetky podniky rozprestierajúce sa v okolí Istanbulu.
ITKIB je hlavná organizácia, ktorá plánuje vývojové a výskumné aktivity, zabezpečuje strategické poradenstvo, koná v oblasti vzdelania a koordinuje medzinárodné vzťahy pre priemysel. V oblasti módy, ITKIB je organizáciou ,ktorá podnecuje uznávaných tureckých dizajnérov v budovaní značky, otváraní butikov v zahraničí a zúčastňovaní sa na
medzinárodných módnych veľtrhoch.
Takisto organizuje národnú súťaž pre mladých módnych dizajnérov a týždeň módy.
Ďalšou významnou organizáciou je TGSD – asociácia tureckých výrobcov odevov, ktorá bola založená v roku 1976 s cieľom pripraviť vhodné prostredie pre vývoj odevného priemyslu v Turecku a spropagovať tento sektor v zahraničí. Takisto podporuje mladú generáciu pracujúcu v tomto sektore, organizuje vzdelávacie semináre a workshopy.
3.3.3 EXPORT
Turecký celkový export všetkých typov vláken a priadzí je okolo 1,2 biliónov amerických dolárov. 49 % textilnej produkcie putuje do krajín EU, druhou najdôležitejšou skupinou krajín sú krajiny bývalej USSR- 14 % ( Rusko, Ukrajina, Azerbajdžan, Uzbekistan )
Medzi hlavné destinácie exportu textilných vláken a priadzí patria Taliansko, Veľká Británia, USA, Bulharsko, Portugalsko, Grécko, Poľsko, Sýria, Irán, a v poslednom čase narastajúci význam Ruska ako odberateľskej krajiny.
Dôležitou časťou exportu je domáci textil ,ako napr.: uteráky, látky na záclony, obrusy, posteľné prádlo, závesy, pokrývky, vankúše….atd. Čoraz väčším a dôležitejším odberateľom pre turecký domáci textil sa stávajú africké krajiny.
Mesto Denizli je svetovým centrom pre výrobu uterákov a kúpeľných textílií ( 15 % vo svetovej produkcii )
Turecko má silnú svetovú pozíciu aj vo výrobe technických a netkaných textílií a je lídrom vo výrobe ponožiek – viac technológie a menej pracovnej sily, čo láka investorov.
Niekoľko naj faktov o tureckom textilnom a módnom priemysle :
1. siedmy najväčší výrobca bavlneného plátna na svete ( 900 000 ton ročne )
2. ročný príjem z textilnej a odevnej produkcie sa odhaduje na viac ako 30 biliónov amerických dolárov, čo tvorí štvrtinu celkových štátnych príjmov
3. tretí najväčší výrobca mohéru
4. svetový líder vo výrobe organickej bavlny ( 40 % celkovej svetovej produkcie )
5. jedna z krajín s najväčšou schopnosťou produkcie bavlneného vlákna 6. siedmy najväčší producent syntetického vlákna na svete
7. najväčší svetový zásobovateľ tylu a potlačeného posteľného plátna
8. druhý najväčší zásobovateľ posteľného prádla z úpletu a záclon zo syntetického vlákna
9. tretí najväčší svetový zásobovateľ a druhý najväčší zásobovateľ pre EU pre odevy a textil
10. silný sektor textilného vzdelania a výskumných inštitúcií 11. používanie najmodernejších technológií
Turecko získalo tak isto veľkú skúsenosť v textilnom dizajne, na základe čoho sa tu rozvinula silná tradícia textilných a odevných veľtrhov , podporované vládou. Väčšina tureckých veľkopodnikateľov si založila vlastnú značku spolu s obchodnými patentmi .
Napriek svojej rozvinutosti a výnosnosti, turecký odevný a textilný priemysel zaznamenal v poslednej dobe nejasnosti a ťažšie časy. Preto sa vláda rozhodla urobiť náležité opatrenia a 11. septembra 2008 minister zahraničného obchodu verejne vyhlásil program strategického akčného plánu pre textilný, odevný a kožiarsky priemysel.
Tento program identifikuje problémy v rámci systému . Boli zaznamenané tieto slabosti : nedostatok inštitúcií zameraných na kolaboráciu medzi priemyslom a byrokraciou,
neúčinnosť koordinácie medzi zložkami priemyslu, absencia rozvojového plánovania, potreba Brandingu, PR a marketingových stratégií, straty predvídavosti v technológii, výskum, vývoj a vzdelanie a ich nedostatočná kvalita.
Aby sa pomohlo priemyslu, navrhli sa nasledujúce riešenia :
1, stať sa dominantným regionálnym koordinátorom (Pan-Európa, Stredomorský región, Turecké republiky a stredný východ )
2. zvýšenie potenciálu regionálneho obchodu: zosúladenie dodávacej siete s maloobchodnými trendmi
3. vybudovanie integrálnych manažérskych modelov pre reťaz zásobovania integrovaním fashion brandingu do maloobchodných procesov existujúcich systémov, a nakoniec zvýšenie vedomia získania konkurencie schopnej výhody a diferenciácie prostredníctvom módy a hodnôt brandingu.
3.3.4.CHARAKTERISTIKA TURECKÉHO ODEVNÉHO PRIEMYSLU A SITUÁCIA VO VÝVOJI DIZAJNU
Turecký priemysel odevného dizajnu je odvetvím vo vývoji . Turecký odevný priemysel sa spoliehal hlavne na masovú produkciu, favorizujúc štandartizáciu a homogenizáciu
v produkcii. Zatiaľ čo priemysel nefavorizoval prijatie stratégie prispôsobovania sa s procesom produkcie ktorý by prinášal viac personalizované produkty a integroval
profesionálnych odevných dizajnérov medzi podporu priemyslu, turecký módny dizajnéri nie sú sami schopní založiť fungujúci priemysel.
V rámci tureckého odevného dizajnu rozlišujeme 3 základné skupiny : Couture, ready-to-wear a difúzne línie.
Turecký couture segment je zložený z domácich mien ktoré vynikajú svojím spracovaním a osobitým zmyslom pre štýl.
Šitie na zákazku si získalo uznanie a obľubu medzi tureckou spoločnosťou , keďže turecké ženy preferujú nosenie šiat šitých na mieru na dôležitých rodinných udalostiach. A preto majú
couturiéri vždy svoju základňu zákazníkov. Medzi najznámejších patria Yildirim Mayruk ,Vural Gokcayli, Dilek Hanif....
Väčšina týchto návrhárov má svoje ateliéry a butiky v Nisantasi, istanbulskej štvrti venovanej luxusnej móde.
V sektore ready-to-wear sa turecký dizajnéri delia do dvoch skupín.
Prvou, lokálnou skupinou sú dizajnéri sídliaci v Istanbule a druhou sú dizajnéri medzinárodného charakteru so značkami na medzinárodnej módnej scéne.
Lokálni dizajnéri sú zhromaždení v asociácii tureckých dizajnérov MTD – Bahar Korcan, Umit Unal, Arzu Kaprol, Hakan Yildirim, Ozlem Suer....Táto asociácia bola založená
siedmimi lokálnymi dizajnérmi : Bahar Korcan, Arzu Kaprol, Umit Unal ,Ozlem Suer, Hatice Gokce a Idil Tarzi. Táto asociácia plánuje otvorenie tureckej školy dizajnu , vytváraniu dojmu priemyslu tureckého odevu a ochraňovaním práv dizajnérov. Takisto organizujú malý
lokálny veľtrh módy zvaný Galata Moda, prvý krát organizovaný v roku 2007, zameraný hlavne na propagáciu lokálnych značiek.
Títo miestni dizajnéri sú finančne podporovaní Istanbulskou asociáciou exportu textilu a odevov ITKIB, aby sa mohli zúčastniť módnych veľtrhov ako PURE London, Pret-a-porter Paris, London fashion week...a ich produkcia je dostupná hlavne v malých butikoch
v Európe, Ázii a na strednom východe.
Lokálni dizajnéri tvoria v priebehu roka 2 kolekcie – jednu ready-to-wear, ktorá sa predáva v istanbulských a medzinárodných butikoch a druhú couture kolekciu pozostávajúcu z večerných šiat, väčšinou šitých na mieru, umožňujúcu ďalší príjem a tak aj pokračovanie chodu značky.
Medzinárodní dizajnéri sú formovaní osobami ako Rifat Ozbek, Hussein Chalayan , Ece Ege – Dice Kayek a Erdem .
Všetci títo dizajnéri sú tureckého pôvodu, ale svoje štúdiá dokončili v zahraničí. Zatiaľ žiaden z týchto dizajnérov nemá svoj vlajkový obchod, ale ich dizajny sú predávané v luxusných butikoch po celom svete.
V minulosti boli dizajnéri najímaní hlavne high-street maloobchodnými firmami, kde boli zodpovední za prispôsobenie najnovších trendov zo západu k charakteru danej značky a neboli nikdy oceňovaní pre ich rolu v procese obchodu. V dnešných časoch a to mení a dizajnéri sa dočkali uznania v rámci kontribúcie do obchodného procesu a tým prispievajú aj k rozvoju ekonomiky.
Mnoho dizajnérov pracuje pre maloobchodné značky a umožňuje im takto zdôrazniť ich identitu ako módnych dizajnérov. V posledných piatich rokoch bola vytvorená asociácia medzi dizajnérmi a značkami tým , že dizajnérom poskytla titul Kreatívneho riaditeľa : Arzu Kaprol pre Network, Hakan Yildirim pre Koton....
Takisto vznikli asociácie medzi medzinárodnými dizajnérmi a lokálnymi značkami ako napr. : Rifat Ozbek pre Mavi Jeans, Bora Aksu pre Koton. Ďalším aspektom je najímanie dizajnérov ako tvorcov nového konceptu pre značku, ako bolo vytvorenie značky Machka pomocou konceptu od návrhárky Ece Ege.
Posledné vyhlásenie ministra zahraničného obchodu potvrdilo, že investície v textilnom a odevnom kreatívnom sektore neboli dostatočné, čo takisto viedlo k poklesu rastu a profitu priemyslu. Počet lokálnych odevných dizajnérov ktorí pracujú v rámci domáceho trhu je nedostačujúci. Ba čo viac, prominentní tureckí dizajnéri ktorí pracujú vo veľkých
medzinárodných metropolách módy, nepreukazujú žiadnu spojitosť s národnou tureckou identitou .
Obr.1 ukážka z tvorby istanbulskej dizajnérky Ozlem Suer
Obr.2 – tvorba mladej módnej návrhárky Gamze Saracoglu
4. KURDISTAN
4.1.KURDKSÁ IDENTITA A SOCIÁLNA FORMÁCIA
S výnimkou poeta zo 17 stor. ,Ahmad-i-Khana, v podstate neexistuje žiaden dôkaz, že Kurdi o sebe rozmýšľali v pojmoch národa až do posledných rokov 19. stor.
Niet pochýb, že títo ľudia existovali ako identifikovateľná skupina viac ako 2 tisícročia, ale bolo to iba počas prvých desaťročí 20. stor. keď začali byť vnímaní v zmysle komunity – ako Kurdi.
Tento zmysel národnej identity sa objavil v približne rovnakom čase keď si aj Arabi a Turci začali osvojovať etnický zmysel identity, ktorým nahradili predošlé dve systémy solidarity – myšlienka Osmanskej príslušnosti a členstvo v náboženských skupinách – milétoch .
V Turecku ako aj v Iráne , milét, ktorý predtým označoval náboženskú príslušnosť , sa stal v 20. stor. pojmom s významom národ.
Dôsledkom bolo, že Kurdi v snahe redefinovať samých seba v pojmoch etnicity, sa ocitli v situácii kde súťažili proti štátom snažiacich sa sfalšovať novú identitu založenú a etnicite a cítili, že ich vlastná identita bola potlačená.
Na rozdiel od Turkov Arabov, Kurdi boli vo fatálnej nevýhode v dôsledku nedostatočne rozvinutej mestskej kultúry a literatúry ( McDowell, 2009 ).
Kurdi majú kmeňový pôvod, po väčšinu času žili ako nomádi.
Až do začiatku 20. stor. sa nikto veľmi nezapodieval určením hraníc Kurdistanu, alebo zistením počtu obyvateľstva. To sa však zmenilo začiatkom 20. stor., keď sa vytvorením moderných štátov Iránu a Iraku určili strategické hranice práve na území Kurdistanu Situáciu Kurdov v časoch Osmanskej ríše vystihuje báseň Ahmad-i Khaniho- Mem-u-zin:
Pozri, od Arabov až ku Gruzíncom, Kurdi stoja ako veže
Obklopení Turkami a Peržanmi,
Kurdi stoja vo všetkých štyroch rohoch.
Obidve strany urobili z Kurdov terče pre šípy osudu.
Hovoria o nich ako o kľúčoch k hraniciam Každý kmeň tvorí obávanú hradbu.
A vždy keď sa Osmanské more a Tadžitské more Rozbúri a pení
Kurdi sú namočení v krvi
Oddeľujúc ich ( Peržanov a Turkov ) ako morská úžina.
V súčasnosti žije na území stredného východu približne 24-27 miliónov Kurdov, z čoho asi 13 miliónov žije v Turecku – čo tvorí cca. 19 % populácie.
V irackej časti tvoria Kurdi 23 % populácie, čo sa rovná počtu cca. 4,2 milióna. Tvoria 10 % populácie Iránu, čo je približne 5,7 milióna obyvateľov. Viac ako 2 milióny Kurdov žijú v iných častiach sveta ako Sýria ( časť Jazira), Európa ( hlavne Nemecko), a takmer 400 000 žije na území bývalej SSSR ( Arménsko, Azerbajdžan ).
4.2. CHARAKTERISTIKA KOLORITU ÚZEMIA A OBYVATEĽSTVA
Kurdistan, alebo územie Kurdov, pozostáva z geografického územia na strednom východe, kde sa stretávajú štáty Turecko, Irán, Irak a Sýria a kde väčšina ľudí sú etnickí Kurdi.
Územie Kurdistanu sa rozprestiera medzi pohoriami Zagros a Taurus, a celé územie je položené vo vyššej nadmorskej výške než územie okolitých krajín .Hory sú najviac formujúcou charakteristikou povrchu Kurdistanu. Dokonca aj známe Kurdské porekadlo tvrdí : Kurd nemá iných priateľov okrem hôr. To znamená, že hoci ich hornatý povrch tvrdo prispieva k nedostatku kurdskej jednotnosti, tieto hory takisto určili charakter kurdskej histórie a kultúry a chránili Kurdov od neustálych pokusov o dobytie zo strany Turkov zo severu, Iráncov z východu, a Arabov z juhu a západu. Toto hornaté prostredie dáva vhodné podmienky pre chov oviec a kôz. Ťaží sa uhlie, našli sa aj ložiská zlata a striebra, chrómu, ale hlavnou ťažnou surovinou zostáva ropa ( v okolí miest Mosul, Kirkuk a Batman ).
Tam pramenia aj dve najdôležitejšie rieky Eufrat a Tigris, medzi ktorými sa rozprestiera jedno z najúrodnejších údolí na svete Pestuje sa obilie, ovocie ako marhule, broskyne, jablká
a hrozno, zelenina, dôležitou plodinou zostáva tabak a bavlna .Na tomto území sa nachádza mnoho prírodných vodných plôch – jazerá Van, Urumiya a Savan. Väčšina územia
Kurdistanu bývala niekedy zalesnená, čo sa však ľudskou činnosťou za posledné storočie zmenilo. Klíma sa mení v závislosti od výšky položenia terénu.
Letá sú suché a horúce s teplotou dosahujúcou 30°C v auguste , v zime je klíma studená s častým snežením, alebo dažďami s teplotou klesajúcou do -5°C.
Obr.3 – Kurdský pastier oviec
Najväčšia populácia Kurdov žijúca mimo územia Kurdistanu žije v Nemecku, Holandsku, Anglicku a USA.
Väčšina Kurdov pochádza pravdepodobne z Indo-európskych kmeňov migrujúcich západne naprieč Iránom v polovici druhého tisícročia pred Kristom.
Existujú dve hlavné jazykové skupiny, alebo dialekty : kurmanji , používaný v severnom Kurdistane a Surani, používaný poväčšine v južnom Kurdistane. Okrem nich existujú ešte tri ďalšie dialekty a to : Gurani, Zaza a dialekt podobný modernej Peržštine.
Takmer 77 percent Kurdov vyznáva sunnitskú formu Islamu a 15 percent šíítsku formu, ale na tomto území existuje veľká náboženská variabilita. V okolí mesta Tunceli sa vyznáva Alevi náboženstvo, ktoré je extrémnou formou Šíítskeho Islamu a je zmesou pre-Islamského náboženstva, Zoroastrizmu, Turkomanského šamanizmu a myšlienok šíítskeho Islamu. Potom je tu náboženstvo ahl-i Haqq, ktoré má mnohé spoločných charakteristík s Alevi
náboženstvom. Ďalšou dôležitou formou náboženstva je Yazidi , tzv. kult anjela, koré je syntézou pohanského náboženstva, nesie v sebe prvky zoroastálneho dualizmu, kresťanstva, židovského náboženstva a islamu.
Kurdi sú ľudia kmeňového pôvodu, ktorí až do polovice 20stor. väčšina z nich zvykla žiť nomádskym spôsobom života. V dnešných časoch sa tento spôsob života takmer úplne vytratil, alebo sa z Kurdov stali polo-nomádi, prežívajúci zimy v dedinách a ženúci stáda do hôr počas leta. Väčšina Kurdov žije už usadeným spôsobom života ako farmári v dedinách, alebo v mestách ako Diyarbakir, Mosul, Suleiymania....
Chov a pasenie dobytka bolo odjakživa hlavný zdroj obživy a aj po začatí usadeného spôsobu života ľudia stále pasú. Takisto najlepší tabak na území Turecka a Iraku sa pestuje
v Kurdistane. V dôsledku nedávnych vojenských konfliktov, veľa Kurdov dnes žije v mestách.
Na ich území by sme našli veľké rezervy vody a ropy a preto má Kurdistan obrovský ekonomický a geostrategický význam. Možno povedať, že územia na ktorom žijú Kurdi je najmenej rozvinutou časťou krajín na území ktorých sa rozprestiera.
Vo veľkých Tureckých mestách Kurdi často pracujú ako manuálni pracovníci bez vzdelania, takisto ako v mestách Bagdad a Mosul v Iraku a Teherán v Iráne.
Veľa Kurdov pracuje na ropných poliach v Turecku a Iraku.
Obr. 4 – typická mestská scenéria, mesto Mydiat
4.3 HISTÓRIA
Územie obývané Kurdmi bolo obývané ľuďmi od najstarších vekoch, čoho dôkazom sú vykopávky nájdené týmom y Chicagskej Univerzity z roku 1961.
Prvé indo-európske kmene sa tam začali sťahovať pred 4 000 rokmi. Kurdi sami tvrdia, že sú potomkami Médov, ktorí prispeli k zániku Asýrskej ríše.
V siedmom stor. nášho letopočtu dobývajúci Arabi pomenovali horských ľudí menom Kurdi a zaviedli nové náboženstvo Islam.
Počas 16 stor. , väčšina Kurdov spadla pod vládu Osmanskej ríše, kým druhá časť spadla pod nadvládu Peržanov. Badr Khan Beg, vládca posledného polo nezávislého Kurdského emirátu zvaného Botan, sa vzdal Osmanom v roku 1847. V roku 1891 sultán Abdul Hamid II.
Vytvoril Hamidiye, typ modernej Kurdskej provládnej kalvárie, ktorá sa ukázala byť dôležitým štádiom v pozdvihu moderného Kurdského národného sebauvedomenia. Avšak Kurdi podporovali Osmanskú ríšu v Prvej Svetovej Vojne a Mustafa Kemal Ataturka počas tureckej vojny o nezávislosť. Nájazdy Ruskej a Tureckej armády zanechali územie
Kurdistanu v katastrofálnom stave, zanechávajúc obrovský hlad, choroby, zničené polia a domy. Počas prvej svetovej vojny zmizlo, alebo zahynulo cca. 800 000 Kurdov z pôvodného počtu 1 milión. Celé dediny a mestá zmizli z povrchu zemského.
Počas prvej svetovej vojny jeden z 14-tich bodov programu prezidenta Wilsona vyhlásil, že všetkým netureckým menšinám Osmanskej ríše by malo byť poskytnuté právo na autonómny rozvoj. Neefektívna zmluva zo Sérves podpísaná v Auguste 1920 miestnu samostatnosť pre všetky predominantné kurdské územia ( článok 62 ) a v článku 64 dokonca navrhla možnosť, že Kurdom by mohla byť poskytnutá nezávislosť od Turecka. Rýchle povstanie Turecka na čele s Mustafom Kemalom Ataturkom – ironicky dokonca s početnou pomocou zo strany Kurdov, keďže Turci stavili na myšlienky islamskej jednoty , zmenila celú situáciu.
Nasledujúca a definitívna Laussanská zmluva z Júla roku 1923 uznala Tureckú republiku moderného charakteru bez akýchkoľvek špeciálnych provízií pre tureckých Kurdov.
Ataturkovo vytvorenie sekulárneho a čisto tureckého štátu viedlo k prvej z troch veľkých Kurdských revolt, začínajúc povstaním Šejka Saida v roku 1925, hlavy mocného Islamského rádu Sufismu, Naqshbandi.
Napriek tomu, že mnohé Kurdské kmene buď podporovali Tureckú vládu, alebo aspoň zostali neutrálne počas týchto povstaní, Turecké autority sa rozhodli eliminovať všetko, čo mohlo viesť k nastoleniu samostatného Kurdského štátu a národu. Na zabránenie separácie bolo zavedených mnoho konštitučných a sociálnych obmedzení a ustanovizní. Napríklad tzv.
Slnečná teória tvrdil, že všetky jazyky vzišli z jedného jedinečného pravekého Tureckého jazyka v centrálnej Ázii. A teda Kurdi, izolovaní v horách východnej Anatólie jednoducho iba zabudli svoj rodný jazyk. Všetko čo pripomínalo samostatnú Kurdskú identitu, bolo zakázané, vrátane jazyka, tradičného odevu a mien.
Od 70-tych rokov, stúpajúca Kurdská populácia v Turecku sa aktívne dožadovala kultúrnych, jazykových a politických práv týkajúcich sa Kurdov. Vláda tvrdo potlačovala všetky tieto požiadavky zo strachu, že by viedli k rozpadu štátu samotného. V roku 1978 bola
Abdullahom Ocalanom založená PKK – Kurdská strana robotníkov, ktorá oficiálne zaviedla rebéliu, ktorá do roku 2000 vyústila do viac ako 37 000 úmrtí, čiastočnej , alebo úplnej deštrukcii viac ako 3 000 dedín, a vnútorné vysídlenie viac ako 3 miliónov ľudí.
Na krátku dobu v začiatku 90-tych rokov, sa zdalo, že Ocalan bol dokonca blízko k dosiahnutiu určitého hodnotného, alebo vojenského úspechu. Avšak nakoniec trochu precenil sám seba a Turecká armáda ho našla a zatkla.
Ocalan však volal po vytvorení skutočnej demokracie potrebnej na vyriešenie Kurdského problému v Turecku. Aby dokázal svoju úprimnosť, nariadil všetkým svojím guerillám opustiť územie Turecka. Ocalanove aktivity začali dlhú diskusiu na vyriešenie Kurdského problému, táto snaha však stála životy tisíce ľudí ako na strane Kurdskej, tak aj Tureckej, nehovoriac o vytvorení vzájomnej neznášanlivosti, zhoršenia ekonomickej a sociálnej situácie a mnohých ďalších problémov.
V roku 1999 Európska Únia konečne uznala Turecko ako kandidátsku krajinu, členstvo v tomto zoskupení by naplnilo Ataturkove predstavy o Turecku ako o demokratickej prosperujúcej krajine patriacej k západu. Neustále problémy a neschopnosť spolupráce kurdskej a tureckej strany však dlhodobo bráni naplneniu tohto plánu.
Napriek ustavičným konfliktom, ktoré prebehli počas minulého storočia, väčšina Kurdov žijúcich v Turecku by bola pravdepodobne spokojná s plnohodnotnými kultúrnymi právami a skutočnou demokraciou. Akákoľvek forma Kurdskej nezávislosti a rovnako Kurdskej jednotnosti však zostáva nepravdepodobná, pretože každý zo susediacich štátov proti tomu tvrdo oponuje, tvrdiac, že je to hrozba možnosti jeho vlastnej teritoriálnej integrity. Napriek tomu, že USA podporuje kvázi Kurdský autonómny štát v severnom Iraku, takisto oponuje myšlienke nezávislosti z dôvodu jeho vzťahov s Tureckom a zo strachu, že Kurdská nezávislosť by destabilizovala strategicky veľmi dôležitý Stredný Východ.
4.4. POSTAVENIE A ÚLOHA ŽENY V KURDSKEJ SPOLOČNOSTI
Žena – status, alebo určenie, ktoré je vám dané už pri narodení. Už pri narodení je vám vaša rola v živote daná.
V mnohých západných kultúrach tomuto určeniu ľudia až tak veľkú váhu nedávajú, západná kultúra prešla sexuálnou revolúciou, hnutím za emancipáciu, ženy majú možnosť byť
nezávislé a rovnocenné s mužmi v plnom slova zmysle.
V mnohých krajinách iných kultúr však pohlavie žena už pri narodení určuje vaše možnosti a úlohy v živote. V mnohých krajinách rodičom nie je jedno, či sa im narodí dcéra, alebo syn.
Žena – dcéra, manželka, matka....kráľovná, základ všetkého, zosobnenie emócie, čistý duch prepájajúci duchovný svet s tým hmotným.
Ako vo väčšine Islamských krajín a spoločností, aj v Kurdistane sú mužom pridelené určité úlohy, práva a funkcie, ktoré sú ženám upierané. Predpokladá sa, že muži by mali vládnuť, bojovať a zabezpečiť svoje rodiny, kým ženy sa starajú o domácnosť, deti a v zásade poslúchajú svojich manželov.
Napriek tomu, v porovnaní s ženami v iných Islamských spoločnostiach okolo nich, Kurdské ženy v minulosti často zakúsili viac slobody. V skutočnosti, cestovatelia často opisovali, ako Kurdské ženy zvykli cestovať nezahalené a boli im dovolená väčšia sloboda, takisto však vykonávali väčšinu ťažkej manuálnej práce. Možno povedať, že Kurdská žena zvykla byť na nohách od 5 ráno do 11 v noci. Medzi jej dennodenné aktivity patrilo dojenie oviec, výroba masla a syru, pečenie chleba, zhromažďovanie dreva na oheň a samozrejme tkanie a s ním spojené spriadanie vláken.
V manželskom zväzku, Kurdským ženám sa smelo dvoriť a mohli si spomedzi nápadníkov vybrať, hoci dohodnuté sobáše sa vyskytovali často. Manželky boli brané rovnocenne ich manželmi častejšie ako v ostatných Islamských spoločnostiach na Strednom východe. Takisto držali väčšiu finančnú nezávislosť.
Sú známe prípady, keď ženy po smrti svojich manželov prebrali vládu nad kmeňom, a to dokonca aj v boji. Dokonca aj Osmanské autority uznávali tieto vládkyne ako právoplatné.
Podľa Kurdského spisovateľa Mahmouda Bayazidiho, Kurdské ženy sa nezvykli zahaľovať, a aktívne sa zúčastňovali sociálnych aktivít ako tanec, práca a spev spolu s mužmi.
Postavenie a úloha ženy sa mení v závislosti od toho, či rodina žije v meste, alebo na vidieku, takisto od vzdelanosti a ekonomickej situácie rodiny. Veľa sa zmenilo hlavne za posledných 100 rokov, po rozpade Osmanskej ríše, keď územie Kurdistanu prešlo mnohými sociálnymi a ekonomickými zmenami, civilnými protestmi, ozbrojenými útokmi tak ako zo strany Kurdských guerríl, ako aj zo strany Tureckej vlády a armády. V tomto období sa z Kurdistanu stala najzaostalejšia a najmenej rozvinutá časť či už Turecka, Iránu, alebo Iraku s najmenšou mierou vzdelanosti a najnižším vekom úmrtnosti, vysokou mierou úmrtnosti novorodencov, stíhaná každodenným terorom a biedou.
Svoje si vytrpeli hlavne Kurdské ženy v Iraku počas kampane Afnal v roku 1988, keď boli držané v koncentračnom tábore, kde znásilnenie bolo bežnou formou trestu, podotýkam za činy, ktoré im nikdy neboli dokázané.
Toto všetko zanechalo hlboké stopy a psychickom aj fyzickom stave tamojších žien, sústavne žijúcich v strachu, nevychádzajúc z domovov, bez možnosti akejkoľvek osobnej či finančnej nezávislosti pomaly začali strácať akúkoľvek autoritu, či práva ako ľudskej bytosti v rodine.
Ženy v Kurdistane sú takto bábkami v rukách mužských členov rodiny, ktorí rozhodujú o tom, kedy sa dievča vydá, za koho sa vydá, či má alebo nemá právo na vzdelanie....Ako jediné východisko z tejto zúfalej situácie často vidia samovraždu.
Bohužiaľ, ľudom žijúcim na tomto území nie je cudzí ani pojem vražda z cti. Ženy sa preto málokedy odvážia k nevere, alebo verejnému flirtu, zo strachu, že by mohli byť odhalené a potrestané členmi vlastnej rodiny. Často sa však vyskytujú prípady nespravodlivého a dôkazmi nepodloženého obvinenia, kde je žena obvinená z činov, ktoré nespáchala.
Časté sú interfamiliárne manželské zväzky medzi sesternicami a bratrancami, alebo výmena ženy za ženu medzi rodinami.
Stáva sa, že mladí ľudia si nájdu partnerov mimo členov rodiny, proces schvaľovania partnera rodinou je však často komplikovaný, ak nie nemožný.
Územie Kurdistanu je oblasťou s najväčšou pôrodnosťou spomedzi regiónov štátov na území ktorých sa rozprestiera.
Rodina má v živote Kurdov nezastupiteľnú úlohu. Je povinnosťou každého Kurda oženiť sa čo najskôr, mať rodinu a deti, staromládenectvo nie je v tejto spoločnosti veľmi tolerované.
Kurdi sa ženia vo veľmi skorom veku, často ešte predtým ako dosiahnu vek 20 rokov, a nevesta vo veku 15 rokov nie je výnimkou.
Už v tomto útlom veku musí byť dievča schopné postarať sa o deti a celú domácnosť, často je jej uprené právo na vzdelanie a slobodnú voľbu manžela.
Mnohoženstvo zvyklo byť časté, v dnešných časoch je nelegálne, napriek tomu sa občas vyskytuje.
Obr.5 – Kiymet, dievča z mesta Sirnak, v príbytku s typickým interiérom
5. TRADÍCIA V TEXTILE
Kurdi pochádzajú z nomádskych kmeňov a takisto ich tradícia v tkaní kobercov a látok sa viaže k tomuto spôsobu života.
Každý z týchto kmeňov vytváral vlastné originálne vzory a používal inú kvalitu vlny, počas posledných desaťročí 20. stor. kočovný spôsob život pomaly zanikal alebo sa menil na usadený a to ovplyvnilo aj vývoj a zachovávanie tradícií v tkaní.
Tkanie je výlučne záležitosťou žien, a je to znalosť ktorá sa dedí z generácie na generáciu.
Kurdské ženy sú schopné utkať čokoľvek, ich znalosť motívov je veľká a neustále sa rozvíja.
V minulosti mal každý kmeň špecifické vzory, ktoré sa väčšinou viazali na ich geografickú lokalizáciu, to znamená, že ženy tkali to čo videli vôkol seba. Neskôr sa tieto vzory rozšírili medzi ostatné kmene, ktoré ich zmiešali so svojimi vlastnými motívmi a takto sa paleta dizajnov neustále rozširovala a obmieňala. Tkaninami si zdobili interiéry svojich stanov či príbytkov, odevy, dekorovali nimi ťavy a pod.
Najpoužívanejším typom tkanín je tzv. kilim. Poznáme tri typy tohto druhu tkaniny : dlhý kilim, stredne dlhý kilim a krátky kilim . Ďalšími typmi sú tzv. čuval – typ ruksaku , sofra – tkanina na prestieranie a nazarlik – koberček na modlenie.
Dlhý kilim mal dĺžku 3.5 metra a viac. Používal sa hlavne na dekoráciu tiav ,ktoré kurdi používali pri migrácii z miesta na miesto. Kilim sa položil na ťavu, pokrývajúc jej chrbát a visiac z jej obidvoch strán, slúžiac ako vrece na uskladnenie rodinných vlastníctiev.
Po prejdení na usadený spôsob života však predali svoje ťavy a tým sa zastavila aj produkcia dlhých kilimov.
Migrácie boli časom, keď ženy mohli ukázať svoje tkacie znalosti. Karavána bola výstavným miestom pre tkaniny a takisto pre ukázanie najväčšieho vlastníctva rodiny , medeného kolta.
Tento veľký hrniec bol nesený prvou ťavou v procesii. Takisto to bol čas na predvádzanie sa najstaršej dcéry v rodine. Obliekali si svoje najlepšie šaty, vedúc karavánu a zároveň spriadali vlnené vlákna.
Mladí chlapci takto mohli obdivovať dievčatá , pozrieť sa ako pekne vyzerajú a sledovať ako rýchlo vedia spriadať.
V minulosti zvyklo migrovať spolu viacero kmeňov, neskôr však boli nútení Osmanskou vládou rozdeliť sa , aby voči nim nemohli sformovať odpor .
Stredne dlhý kilim má dĺžku 2.5 až 3.5 metra a používa sa hlavne na dekoráciu príbytkov a mešít. V kurdských príbytkoch sa nimi pokrývajú podlahy obývacích izieb, majú hustú štruktúru a slúžia ako miesta na sedenie, keďže je zvykom nedekorovať izbu žiadnym nábytkom.
Krátke kilimy sa používajú ako pokrývky postelí v stanoch a domoch a sú takisto známe pod menom yuk kilim.
Obr.6 – ukážka kilimov, ženy pri ich tkaní
Tzv. Čuval, ruksak je ďalším špecifickým typom tkaniny v kurdských domácnostiach.
Migrujúce rodiny používali dva typy ruksakov na transport a uskladnenie ich vlastníctva.
Prvým, husto tkaný typ bol používaný na uskladnenie obilia a múky. Ruksaky tohto typu boli často dekorované cicim motívmi a nazývané dimi čuval.
Druhý typ, tzv. ala čuval bol tkaný menej husto a dekorovaný brokátovými dizajnovými panelmi. Tieto boli používané ako vrece na uskladnenie ostatného vlastníctva a boli vždy tkané v pároch, aby sa mohli pripevniť na obidve strany ťavy. Majú dekorovanú iba jednu stranu - s motívmi v paneloch , kým zadná strana je buď jednofarebná, alebo tkaná vo farebných pásoch.
Dekorácia je tkaná niekoľkými rôznymi technikami obaľovania osnovy, nazývaná takisto brokátovanie. Vyžaduje oveľa viac zručnosti ako chlpatý, alebo odstrihávané tkanie, hlavne ak sa jedná o zmenu vzoru alebo vytvorenie nového. Hranice medzi, alebo obklopujúce motívy sú pravdepodobne tak osobité ako samotný motív.
Ala Čuval ruksaky sa pohybujú medzi veľkosťou 60 až 130 cm na dĺžku, a 50 až 90 cm na šírku a hustotou 42 až 60 x 160 až 240 vláken na decimeter štvorcový v nedekorovaných častiach.
Zvyčajne sú tkané v jasných farbách. Niekedy bola pridávaná biela vlna alebo bavlna na niektoré časti motívov, ako tiež malé množstvá strieborných vláken. V minulosti si ženy zvykli farbiť priadze samy a to pomocou prírodných farbív, v dnešných časoch používajú priadze industriálnej produkcie farbené chemickými farbivami. Vlna je väčšinou stredne až veľmi jemná, veľmi zriedkavo drsná, alebo kozia.
Boli využívané nie len v čase migrácia, ale takisto ako aj dekorácia stanov. V čiernom nomádskom stane boli ala čuval, ostatné vrecia, a postele umiestnené v rade na dlhej strane stanu, oproti ohnisku a vchodu. Takto slúžili ako pohodlné a dekoratívne operadlá v priestore pre hostí a rodinu a ukazovali tkacie schopnosti domácej pani. Používajú sa takto dodnes, avšak stany nahradili budované príbytky.
Ďalším významným artefaktom spojeným s kurdskou tradíciou v textile je výroba kobercov.
Tkajú sa pomocou kobercového háku , sú mäkké, husto tkané a bohaté vo vzoroch a farbách.
Jajim je multifunkčnou textíliou, ktorá sa vyrába v rôznych hrúbkach a veľkostiach a často je tkaná s kockovaným vzorom. Používa sa hlavne ako posteľná pokrývka, deka, súčasť sedla, pokrývka nábytku , na výrobu tašiek na nosenie nákladu...atd., avšak nie na výrobu oblečenia.
Obr.7 – Jajim tkanina
Ranku Chokel je tkanina z ktorej sa šijú tradičné mužské odevy. Je tkaná z kozích chlpov.
Kurdi majú tradíciu takisto vo výrobe filcu. V minulosti sa z neho vyrábali dekoratívne textílie do príbytkov, čiapky, a podložky na spanie pre pastierov oviec. Dodnes sa vyrába v oblasti mesta Mardin.
Obr.8,9,10 – tradičný proces výroby filcu
Vlna sa naskladá do hrúbky cca. 50cm a potom sa polieva vodou
Následne sa napevno zakrúti a zviaže do koberca
Ihneď sa môže odkrútiť
Obr.11 – finálny produkt
V oblasti severného Iraku a donedávna aj v meste Sirnak sa vyrábala látka shall, tkanina úzkeho priemeru, z vlnených vláken, používaná na výrobu tradičných mužských odevov.
Obr.12 Tkanie shall tkaniny
Shaf – shapik : bavlnená tkanina, väčšinou s pásovým vzorom, používaná na výrobu zväčša mužských tradičných odevov.
Keďže chov oviec je prirodzenou súčasťou života kurdov, výroba pletenín bola odjakživa veľmi rozvinutým spôsobom výroby oblečenia. Plietli sa hlavne ponožky, pokrývky hlavy, rukavice, vesty a popruhy na upevnenie sedla pre mulice. To všetko s tradičnými vzormi a v tradičných farbách.
Obr.13 – pleteniny
5.1. LÁTKY A KOBERCE
Koberce sa na starovekom strednom východe objavujú s príchodom Árijcov a iných kmeňov hovoriacich indoeurópskymi jazykmi, ako napr. Mitannis, Médovia a Hitties. Tieto nomádske kmene pochádzajúce z chladných Euroázijských stepí pravdepodobne predstavili umenie tkania kobercov v Kurdistane a na ostatných prázdnych lokalitách, ktoré osídlili.
Najstarší záznam o kobercoch pochádza z cca. 14. storočia pred Kristom z územia dnešnej centrálnej Anatólie .Boli vyrábané Asýrčanmi a používali sa na pokrývanie podláh
kamenných palácov. Väčšina týchto kobercov má motívy podobné motívom používaným v dnešnom Kurdistane, ako napr. záhradné kocky, západkovo zahnuté tvary diamantu, krabie a korytnačie motívy.
Na porovnanie, tkanie látok má v Kurdistane oveľa dlhšie zdokumentovanú históriu ako tkanie kobercov. Najstarší dôkaz tkania v modernom zmysle, t.j. moaré väzba, pochádza z vyobrazení na keramike z Neolitického obdobia ( 8500- 7000 p.k. ), ktorá sa našla v mestskej časti Jarma neďaleko dnešnej Sulaymanie v strednom Kurdistane. Toto sú v podstate najstaršie známe záznamy o tkaní látok na svete vôbec ( Roaf 1990, str.28 ).
Ich v podstate moderný vzhľad hovorí avšak o oveľa skoršom začiatku v zatiaľ neprebádanej oblasti v rámci tejto technológie.
Naproti tomu, súčasný dôkaz o tkaní bol nájdený v jaskyni Nahar Hemal v Izraeli, súčasníkovi s mestom Jarmo, pozostávajúci z primitívneho obtáčania vláken útku okolo vláken osnovy – techniky zvanej twining.
Tkací priemysel v Kurdistane pokračoval v histórii, s častejšie vznikajúcimi produktmi slúžiacimi ako dary Asýrskemu kráľovskému dvoru od 10 stor. pred Kristom. Tradícia jemných tkanín pokračovala v Kurdistane prinajmenšom až do konca stredoveku ( 15 stor. ) Marco Polo píše o území medzi mestami Mus, Mardin a Mosul ( západný Kurdistan ) ako o lokalite kde je bavlna produkovaná v hojnosti a z ktorej pripravujú tkaninu zvanú Boccasini, mušelín a mnohé iné látky. Na druhom konci Kurdistanu Marco Polo spomína trhy v mestách Kayseri a Sivas : „ Najlepšie a najkrajšie koberce na svete sú nosené tam ako takisto aj hodváby. Sedem storočí neskôr, známy archeológ Niebuhr ,opisujúc túto istú časť
Kurdistanu , hovorí o jej produkcii ľanu, bavlny a druhu hodvábu nazývaným kas, alebo kes, ktorý rastie na stromoch.
Hoci hodváb sa v dnešných časoch vytratil z produkcie a stratil na význame, bavlna naďalej zostáva najdôležitejším artiklom tohto regiónu Kurdistanu, súťažiac s vlnou ako surovinou pre tkanie lokálnych materiálov.
Kurdská ekonomika po návšteve Marka Pola začína upadať, proces ktorý sa nezastavil do konca minulého storočia. To bolo hlavne z dôvodu takmer úplného zastavenia
medzinárodných obchodných trás vedúcich cez územie Kurdistanu. Päť storočí po návšteve Marka Pola, kurdské textílie skĺzli na úroveň najmenej rafinovaných ( najzdvorilejšie nazývané vidiecke, alebo hrubé ) lokálnych produktov.
Produkcia ručne vyrábaných látok na území Kurdistanu poklesla úplne. Až na šatky a iné malé produkty, ktoré využívajú limitovanú produkciu hodvábu v Kurdistane, každý centimeter látky používanej Kurdmi je buď importovaný, alebo vyrobený miestne, ale strojovo. Výroba ručne tkaných kobercov, či už plochých, alebo chlpatých, alebo vynikajúca výšivka avšak aj naďalej zostáva lukratívnym a prekypujúcim priemyslom v modernom Kurdistane.
Druh výšivky produkovanej v Kurdistane je druhom v ktorom je základný materiál kompletne pokrytý výšivkovými stehmi, vytvárajúc tak úplné nové pozadie a dizajn zo základu.
Retiazkové stehy sú takmer výhradnou metódou vytvárania celkovej výšivky, robenej na jemnom vlnenom pozadí rybej kosti. Vlna je takmer výhradným materiálom pre výrobu väčších kúskov, vytvárajúc hrubší produkt s rozľahlejšími vzormi aké by mohli byť
dosiahnuté jemnejšími priadzami hodvábu alebo bavlny. Hodváb a bavlna sú používané na výrobu menších prác, ako napr. klobúky a kabelky. Prevažujúcou farbou pozadia je jasná červená, alebo šarlátová. Ostatné farby sú väčšinou jasné a nápadné.
Obr. 14 tradičná výšivka Motívy sú rôzne. Môžu to byť arabesky ( severný Kurdistan ) , florálno-zvieracie ( stredný a západný Kurdistan ), alebo florálno-zvieraco-ľudské (východný a južný Kurdistan ). Zatiaľ čo motívy použité v kurdských kilimoch môžu byt implikované vo výšivkách, štandardné motívy kobercov prekvapujúco chýbajú úplne. V skutočnosti, zvieracie a ľudské motívy používané na výšivkách vo východnom a južnom Kurdistane najviac pripomínajú motívy pertoglifov z paleolitického obdobia.
